Občas sa sama seba pýtam, či my tu na Slovensku musíme robiť všetko inak a väčšinou naopak.
To, že je obrovský tlak na malých a stredných podnikateľov nemusím ani veľmi rozpisovať, to všetci dobre vieme.

Možno by sme sa tak všetci spoločne mohli zamyslieť nad tým, ako to vlastne s podnikaním u nás je.  Začnem úplne jednoducho a v skratke – chystá sa výstavba bytových domov a samospráva obce samozrejme vždy vyvíja tlaky na developera, aby nezabudol, že na prízemí bytových domov MUSIA byť priestory pre služby a obchody budúcim obyvateľom.

Keďže sa na projektoch podieľam skoro 15 rokov viem, že developer vyhovie. Paradoxné však je, že aj x rokov po kolaudácii bytov sa tieto – hoci malé a metrážou prístupné obchodné priestory – nedarí ani predať, ani prenajať. A nejde tak ani o lokalitu –  stačí sa prejsť okolo Štrkoveckého jazera, vo vychytenej bratislavskej lokalite, tak tieto prevádzky, ktoré mali slúžiť obyvateľom,  sú prevažne buď prázdne, s výraznou fluktuáciou nájomcov alebo so službami pre obyvateľov majú pramálo spoločné…..To, že má investor týmto spôsobom „mŕtve peniaze“, písať nechcem.

Prejdem do inej bratislavskej časti – Záhorskej Bystrice. Krásne nové, zrekonštruované námestie s fontánou, dookola iba novostavby bytových domov a na prízemí 8 menších obchodných priestorov – pre služby obyvateľom…. Keďže v Záhorskej Bystrici mám trvalý pobyt, problematiku v celku dobre poznám a ovládam.  Prevádzky v týchto priestoroch sa počas uplynulých 5 rokov menili v priemere každých 4-6 mesiacov. A nebola to výška nájmu….. Bola to vlastne daň tejto doby.

Veľké nákupné centrá, obrovské shoppingy…..  A tak potraviny dolu pod vchodom skončili v priebehu 4 mesiacov. Obchodík, kde predávala taká mladá nezávisláčka, ktorá milovala psov a predávala pre nich krmivo, tam tiež už nie je….. Masážny salón, kozmetika, vináreň atď…..mohla by som pokračovať dookola….A teraz začína ten najväčší a pre mňa najmenej pochopiteľný  paradox.

Na námestí sa po skutočne dlhom čase uchytili dve prevádzky – jedna perfektná španielska vináreň s úplne nápaditým a kreatívnym majiteľom – originál Španielom, ktorý dáva tejto smutnej krajine svoj južanský a slnečný šarm a malá útulná kaviarnička vo vintage štýle, s domácimi koláčikmi a úžasnou kávou a veľmi milými majiteľmi….

A tieto dve prevádzky, ktoré sa konečne  uchytili v tak okrajovej časti Bratislavy, sú zrazu tŕňom v oku obyvateľom….Že sú hlučné, že sa v lete nemôže grilovať na terase alebo sedieť vonku…. že, že, že…. Podotýkam, že veľakrát ide o bezdôvodné argumenty. V tom najteplejšom lete, keď sú horúce noci a uprostred námestia je fontána, ktorá ochladzuje vzduch, tak tá musí byť vypnutá, lebo niektorí obyvatelia sa sťažovali, že sa nevyspia, lebo šumí voda …. OK….

Pýtam sa tak sama seba – to skutočne sme národ, ktorý si nevidí ďalej ako po koniec  vlastného nosa a vidí iba v obmedzenom množstve a kvalite? Ako chceme podporiť malých podnikateľov, ktorí majú chuť priniesť niečo naše, domáce, milé a útulné? Tým, že ich vyženieme? Že im nedáme priestor a možnosť? Že prvé čo urobíme, tak pošleme na nich kontrolu, nech si to užijú???  A tak sa vrátim na začiatok tejto témy a položím záverečnú myšlienku na zamyslenie …

Je úplne zbytočné, aby obec  nútila investora, aby pri stavbe bytov, vybudoval aj obchodné a obslužné priestory pre budúcich obyvateľov. Bude to zbytočné, ak svojimi názormi a postojmi nedokážeme dopriať aj iným, ak nedáme šancu našim ľuďom  vybudovať niečo iné, ako sme zvyknutí z každej strany.  Potom sa prosím nesťažujme, že na každom rohu je pizza alebo čínske rezance a to sa týmto skutočne nechcem nikoho dotknúť. Ani jeden zo spomenutých majiteľov nie sú moji osobní priatelia, sú mi iba sympatické ich snahy o tom, ako byť iný v tejto šedi a zatvrdnutých mysliach našincov.