V piatok bol pekný slnečný deň. Tesne pred obedom ma vystrašil telefonát od mojej dcéry, ktorá aktuálne býva v Petržalke. Bytový dom práve rekonštruujú a zatepľujú.

Robotník, ktorý pracoval na tejto stavbe, pán tesne pred šesťdesiatkou, skolaboval. Až tak, že privolaná záchranná služba skonštatovala iba smrť. Pán pochádzal z Poľska. Čulý stavebný ruch na pár minút utíchol, telo ostalo prikryté a ……. o niekoľko ďalších minút sa znovu rozbehol. Akokeby nič. Mŕtve telo na chodníku, prikryté plachtou, čakajúce na pohrebné auto, ktoré ho odvezie. Polystyrén sa nosí, robotníci kmitajú a iba telo na chodníku upozorňuje na to, čo sa tu pred pár minútami odohralo.

Vídavate ich denne. Nevenujeme im však žiadnu pozornosť. Sú všade, kde sa čosi stavia. Sú skoro neviditeľní. Aspoň pre väčšinu. Robia si svoju prácu, veľakrát finančne podhodnotenú, ale každý deň sa vrátia a makajú ďalej. Veľakrát im nezaplatia, ale keďže nemajú inú možnosť, vrátia sa aj na druhý deň. Nie, teraz nepolemizujem, či niekto má možnosť, nemá alebo sa tak skrátka rozhodol. Život sa nepýta či chceš alebo nechceš. Niekedy nemať možnosť je jediná istota v živote. A sakra tvrdá.

Makajú na stavbách, prerábkach, rekonštrukciách – bytoch, domoch, administratívnych centrách, skrátka pri dnešnom boome, je ich vidieť oveľa viac. Denní robotníci, pomocní robotníci – už veľmi dávno sa používal tento názov – nádenníci.

Potom si niekto kúpi byt, na ktorom makali. Byt, na ktorom dostali zaplatené možno – v lepšom prípade – 3,50 EUR na hodinu. Byt, ktorý v konečnej cenovke – ak ste v Bratislave – tak nepreženiem, 2 izbový byt od 130 tis. EUR.

V poslednom čase sa neustále zamýšľam nad hodnotou vecí okolo mňa. Zisťujem, že s väčšinou vecí by som sa ja osobne dokázala rozlúčiť a to nemusím ani uvažovať v myslení „zero waste“. Čo ma však fascinuje, je čosi oveľa hlbšie.

Vídavam ich denne. Sú to ľudia, ktorým ani nevenujete pozornosť, ale sú tu. Generácia dnešných 50 a 60-tnikov. Ľudí, ktorí si prevažnú časť svojho života prežili v „istotách bývalého režimu“. Ktorí nie sú nastavení na podnikanie, na nové výzvy, nové začiatky, nové vízie…. Ich DNA skrátka tieto novodobé nuansy neobsahuje. Nie neobhajujem ich, ani neodsudzujem. Sú to ľudia, ktorí boli zvyknutí na to, že sa štát postará. A áno, práve tí sú najviac zraniteľní. Občas ani netreba veľkú životnú chybu, stačí neplánovaná dlhodobá PN-ka a už sa veziete tam, kam nechcete. Dlhy, exekúcia, vysťahovanie. Stať sa bezdomovcom alebo tým, čo býva na ubytovniach, nie je v tomto systéme zase až také ťažké. Ich majetok sa zhrnie do dvoch cestovných tašiek. Viete si to predstaviť?

Vídavam ich denne. Sú to zrobení, životom unavení ľudia. Majú preč všetky životné ideály a ich jediný denný cieľ je ich 30 eur denne. Viete si to predstaviť? Otcovia rodín s odrastenými deťmi, skoro s vnúčatami na krku, aby boli odkázaní na 30 eur? Myslíte si, že to čo píšem nie je realita? Prejdite sa po stavbách. Pozrite sa do očí životom zničených chlapov tesne pred dôchodkom…. A nielen ich. Je ich viac ako si myslíme, je ich viac, ako sme si ochotní pripustiť. Veľakrát uvažujem na týmto novodobým otroctvom. Zneužívanie postavenia, zneužitie situácie, zneužitie moci – vidíme na dennom poriadku a prakticky neustále.

Myslím si, že svet má možnosť zmeniť sa. Nestane sa to však zo dňa na deň. Každý deň sme konfrontovaní s množstvom protichodných informácií, zmien a vlastných životných situácií. Občas nemáme čas žiť svoj vlastný život, čo tam po pomoci iným? Kde je v tomto celom pomoc?

Taká praprostá, jednoduchá – obyčajná ľudská pomoc. Zastavenie sa, opýtanie sa alebo len malá účasť v živote niekoho iného?

Viete ako veľa sa dá zmeniť?  Netreba na to námestia, revolúcie či zhromaždenia.

Stačí malé slovo. Pozeráme sa na alkoholikov ako na ľudí, ktorí nezvládli svoju životnú rolu. Hmm, a čo o nej vieme? Poznáme ten príbeh? Vieme presne, načo, kedy a prečo? Ľahko vynášame súdy, posudzujeme, odsudzujeme, hádžeme do jedného vreca…… A ja sa pýtam – kto nám dal na toto posudzovanie právo? Kto nám dal právo pozerať sa na iného človeka zhora? Nenapadlo nás – a to myslím – celú spoločnosť – že pozerať sa na iného človeka zhora máme právo jedine v tom prípade, ak mu pomáhame vstať?

Za celý môj život sme s mojim mužom pomohli veľa ľudom. Na okraji spoločnosti, bez strechy nad hlavou, bez životnej vízie. A áno, nie vždy to vyjde, ale pocit, že môžete vlastnou pomocou niekomu inému zmeniť život, je prudko návykové.

Aktuálne sa znovu snažíme pomôcť mužovi, ktorý má tesne pred dôchodkom a ktorý jediným chybným rozhodnutím prišiel o všetko. Nemá strechu nad hlavou, pracuje za 2 E na hodinu, lebo nemá na výber. Nepodľahol alkoholu, nepodľahol ilúzii, že svet bude k nemu dobrý, ale snaží sa prežiť zo dňa na deň.

Prežiť v tejto divnej dobe, kedy hodnota ľudskej činnosti má úbohých 2 E na hodinu, od ľudí, ktorí za bežný obed v reštaurácii nechajú cez 200 E. Zamýšľam sa nad tým, ako sa to stalo. Ako sa stalo, že ľudia stratili súdnosť a začali pohŕdať životom ako takým. Ako sa stalo, že je dôležitejší zisk ako slušne zaplatená práca. A ako sa stalo, že je bežné, že sa svoju prácu nedostanú ľudia zaplatené. Ako sa stalo, že nepokora, egoizmus nás valcuje denno-denne a my sa s tým iba ťažko vysporadúvame.

Áno stavia sa. Je jeden z ďalších developerských boomov. Stavia sa aj tam, kde by sa nikdy stavať nemalo, áno aj v blízkosti vysokého napätia, ale iba Vy – noví vlastníci sa môžete slobodne rozhodnúť, či tento stav budete podporovať. Myslím si, že v dnešnej dobe by nemal mať žiadny investor problém zverejniť informáciu o tom, akým spôsobom boli zaplatené práce na jeho stavbe. Aby Vaše nové bývanie nebolo poznačené životnými osudmi ľudí, ktorí skrátka – nemali na výber.

Lebo Vy máte.

Celé toto moje dnešné zamyslenie sa patrí všetkým ľuďom pracujúcich za minimálnu mzdu. A je jedno či sú v stavebníctve, gastronómii, upratovačky, predavači – v zásade je to jedno. Čosi je v tomto celom systéme zle. Odvody, štátne administratívne nezmyselnosti, daňové zaťaženie, štátom dotovaní zamestnávatelia, ktorí dotácie nepotrebujú. Ľudia potrebujú k životu málo – strechu nad hlavou, zmyslupnú prácu a trošku šťastia. Chceme toho tak veľa?

P.S. Pomáhajte. Pozrite sa okolo seba, vždy nájdete niekoho, kto Vašu pomoc potrebuje. Možno je to sused, možno je to no name človek na ulici. Nikdy neviete, ako sa Vám dobro vráti. Možno sa pýtate prečo? Prečo by som mal pomáhať niekomu, kto si za svoj život môže sám? Nuž preto, lebo nikdy nevieme, kedy my sami budeme podobnú pomoc potrebovať.

P.S.1. Ďakujem Francúzsku a Francúzom, lebo tí mi ukázali, ako vedia fungovať veci, keď náš vlastný život nefunguje.

Vďaka všetkým, ktorí neúnavne a neustále veria v lepší svet. Vo svet, kde je pomoc ostatným, bežným štandardom a súčasťou života. Lebo ten môj taký je. Skúsite to aj Vy?