Keď som pred šiestimi týždňami na začiatku tohto nového sveta povedala, že klienti budú vyhľadávať chaty a chalupy, väčšina maklérov si myslela, že blúznim. Dokonca vyšiel článok o tom, ako ceny týchto špecifických nehnuteľností zaznamenajú cenový pád. Za pár týždňov je opak pravdou. Už tradične mám zásadne odlišné názory na realitný trh, lebo vnímam úplne iný rozsah toho, čo sa trhu v celom kontexte deje. Rodiny, najmä s deťmi sú v čase tejto nútenej izolácie v bytoch, úplne stratené. Online vyučovanie, home office, do toho varenie, pranie, nákupy a najmä až teraz si naplno uvedomíte zraniteľnosť veľkých bytových celkov.

Nechápte ma zle. Vôbec si nemyslím, že sa teraz všetci máme presťahovať na vidiek, pestovať zemiaky a vykašľať sa na všetko. Ale tá dookola omieľaná paradigma o neustálom dopyte po bytoch, dostala touto situáciou riadne trhliny. Za posledné týždne vzrástol dopyt po chatách a chalupách o vyše 120%.

Pred pár dňami som pozrela video o udržateľnej a pomalej móde a hľadala som paralelu so svetom realitným. Zamýšľam sa nad tým, akým spôsobom je stavebný biznis udržateľným, ekologickým a enviromentálnym. Neustále počúvam tú istú pesničku – z médií, zo sociálnych sietí, predstaviteľov rôznych realitných združení omieľajúcich dookola to isté – ako je nedostatok bytov. Ako ceny nebudú klesať, ako si radšej počkáme na Godota ako na zníženie cien nehnuteľností. Ja si skôr dovolím dať na vec trochu odlišný pohľad. Skôr ako vyriekneme to okrídlené, že je stály nedostatok bytov, ja sa skôr opýtam – aký máme nedostatok bytov? Vieme vôbec, čo klienti chcú? Chcú vôbec bývať v obrovských bytových celkoch so stovkami bytov?

Nemyslím si, že je nedostatok bytov. Myslím si, že je nedostatok rozumne riešených bytov pre jednotlivcov, páry či rodiny s deťmi. Slovensko má problém s bytmi nie preto, že sa málo stavia, ale že sa stavajú nezmyselné projekty. Slovensko má problém s bytmi, pretože sociálna politika štátu roky neinvestuje do podporovaného bývania, ktoré je vo svete úplne bežné.

Myslím si, že tak ako sa celý svet vďaka tejto corona dobe spomalil, rovnako tak by sa mal stavebný a realitný biznis spomaliť a tento čas využiť na zamyslenie sa, ako ďalej. Ako robiť bývanie rozumným, enviromentálne udržateľným a ekologickým. Ako budovať komunitné záhrady, ako postaviť byty, ktoré budú ekologicky a udržateľné voči životnému prostrediu, využívať pri stavbách ekologickejšie riešenia a najmä vytvárať komunity. A to sa naozaj nedá v celkoch, kde nájdete stovky bytov. V podstate nemusíme zachádzať až tak veľmi ďaleko, stačí si pozrieť územný plán rozvoja Viedne. Za posledné roky je to najlepšie miesto na život. Malé bytové domy usporiadané v logických celkoch, dostatok zelene, záhrad, parkov a výborne rozvinutá dopravná sieť.

Môžeme dookola presviedčať klientov, ako je málo bytov. Ako ich ceny nebudú klesať. Osobne som v týchto vyjadreniach veľmi opatrná. Čo platilo pred pár týždňami, neplatí dnes. Už dnes sme svedkami úplného obratu realitného trhu, veľkým zmenám na poli prenájmov, ktoré budú mať ku koncu roku vplyv na celý realitný trh a jeho ďalšie smerovanie.

Ja verím, že príde k prehodnoteniu nákupov novostavieb zo strany kupujúcich. Že príde čas, kedy aj developerské spoločnosti pochopia, že neustály rast je cestou do pekla. Že na konci dňa si budú musieť položiť základnú otázku – či projekt, ktorý práve staviam je skutočne to, čo ľudia chcú a nie iba využívanie dopytu po bytoch, kde je klient ochotný robiť ústupky, nakoľko nemá inú možnosť.

Za roky mojej práce som stretla nespočetne veľa rodín, ktorým som pomohla vymeniť bývanie v hlavnom meste za bývanie na vidieku. Nie v novodobých satelitoch, ale na ozajstnom vidieku. Videla som, ako to mnohým zmenilo život a doslova zachránilo vzťahy. Vzdali sa pohodlia, prestali sa spoliehať na všetky dary veľkomesta a vykročili na cestu menšej potreby, menšej spotreby a pomalšieho života. Vyrastala som v rodinnom dome, neskôr som bývala v dvoch bytoch a dnes bývam na odľahlom mieste bez susedov, bez vymožeností doby a …… oveľa viac si vážim všetko, čo okolo mňa je. Pochopila som, že najkrajší pohľad z okna je pohľad na stromy, že najkrajší zvuk je spev vtákov a zurčanie potoka a najmä si každý jeden deň uvedomujem, aká je to úžasná sloboda bez akýchkoľvek obmedzení. Viem, že bývanie v lese nie je pre každého, viem, že bývanie v dome nie je pre každého a viem, že sa nedá presťahovať tie stovky ľudí v panelákoch na vidiek. Jediné, čo mi naozaj na celom realitnom trhu chýba je focus na naše životné prostredie a až potom na klienta, jeho reálne potreby a jeho konkrétne očakávania.

A verím, že vďaka tejto novej dobe sa zmení aj celkový prístup k urbanizmu, krajinotvorbe, ktorá by vždy na prvom mieste mala odzrkadľovať potreby symbiózy prírody a človeka. Máme nedostatok empatie k životnému prostrediu a tým by sme mali všetci začať. A nie neustále komentovanie ako je nedostatok bytov.

Na konci dňa to bude klient, ktorí bude vedomejší, kritickejší a náročnejší, pretože byt nie sú iba štyri steny. Je to priestor, genius loci, ktoré vytvárame a ja verím, že sme touto novou situáciou dostali šancu, ako urobiť bývanie zmysluplnejšie a ohľaduplnejšie k tejto planéte.