Viete ako sa z realitného makléra stane terénny sociálny pracovník, bez toho, aby sa Vás niekto opýtal, či to vlastne chcete, či sa na to cítite alebo či to vôbec zvládnete?

Pri tomto príbehu som si uvedomila jednu zásadnú vec. Všetci nadávame na systém, zlé zákony, zlé riešenia…… Akurát – ten „systém“ tvoríme my. Ľudia. Štát, ktorý sa skladá z nás ľudí…. Ľudí, ktorí sú štátnymi zamestnancami v štátnej službe a ja si stále myslím, že sociálna pomoc štátu má byť jednoduchá. Aktívna. Dôstojná. Ľudská a v prípade potreby okamžitá. Žiaľ, nie je to tak. Štát sa krásne tvári aký je sociálny, ako sa stará, ako Vám pomôže, ako sú ľudia vyškolení, ako vedia poradiť, ako, ako, ako…. Nič z toho nie je pravda. My sme ten systém, my ho tvoríme, my ho akceptujeme aj v tom marazme a nečinnosti v akom sa nachádza.

Možno ste čítali môj realitný príbeh o dvoch dôchodkyniach, ktoré sa na sklonku života dostali do ťažkej životnej situácie a úverovej špirály. Ten príbeh začal ako všetky ostatné, ktoré som kedy riešila. Áno, nerobím iba tie krásne príbehy životných zmien, keď sa rozrastá rodinka a potrebujeme väčší priestor. Pracujem a pomáham ľuďom, ktorí sú presne na opačnom konci tohto spektra – v ťažkom prúseri. Tento realitný príbeh začal s tým, že hrozí exekúcia a dve dámy ostanú na ulici. Nejdem skúmať, do akej miery to bola ich vlastná nedbalosť, neskúsenosť a ani to, že banky dnes bez problémov poskytnú dôchodcovi kreditnú kartu, povolený debet, spotrebný úver a úver založený nehnuteľnosťou. Toto je realita.

Pracujem aj pre ľudí, ktorých životný príbeh sa vôbec nepodobá žiadnej peknej životnej zmene, ale boja o prežitie, či už vlastným pričinením alebo súhrou blbých udalostí. Áno, môžeme si povedať, že si každý tvoríme vlastnú realitu a každý si za ňu zodpovedáme. Ale tie ľudské osudy sú a keď sa na ne pozriete zblízka, pod povrch, nenájdete tam kúsoček lásky, prijatia, podporujúcej rodiny….

Jediné, čo tam nájdete je beznádej. Z celého spektra emócií je táto najťažšia. Najplíživejšia. Najbolestnejšia, pretože beznádej je konečná. Ste na konci. Pritlačený v kúte, neschopný pohybu a akejkoľvek aktivity. Tento pocit za posledné týždne zažívam dennodenne. Ale ešte stále sa mi podarí ráno vstať a veriť, že dnes to bude iné. Že nájdem na úradoch ľudí, ktorí mi pomôžu a vyriešia situáciu, ktorá nie je zase až taká neobvyklá ako by sa na prvý pohľad zdalo. Osamelých ľudí nie je málo. Je ich dosť na to, aby sa s nimi niekto reálne zaoberal. Nikto zo štátnych inštituúcií nemá prehľad o tom, koľko ich vlastne je. Koľkí potrebujú pomoc alebo umiestniť v zariadení… A toto je tá pointa. Pochopila som, že človek nad 60 rokov si skrátka nevie sám vybaviť všetky papiere ohľadne toho, aby mohol byť umiestnený do zariadenia pre seniorov. O tom, ako zákon č. 448/2008 rozdelil domovy sociálnych služieb, zariadenia opatrovateľskej služby a zariadenia pre seniorov Vám nebudem ani písať, lebo by ste tento blog nedočítali nikdy.

Moje dve klientky, jedna vo veku 67 a druhá 71 ročná, spolu žili, ani jedna nemá rodinu, deti, rodičov, mužov, sestry či bratov. Počas realizácie predaja sa jednej z nich rapídne zhoršil zdravotný stav. Z fungujúcej dôchodkyne je dnes onkologická pacientka v terminálnom štádiu tohto ochorenia. Odbremenila som sociálne oddelenie v Malackách od vybavenia hospicu, ktorý ani neviem ako sa mi podaril vybaviť, lebo v porovnaní s tým, čo riešim s druhou pani, mi to ešte stále príde ako malý zázrak. Pani primárka Hozová, veľká vďaka, dobrí anjeli ešte existujú.

Teraz prejdem k pani, ktorá mi po tomto všetkom nakoniec v byte ostala sama. V byte, ktorý jej už nepatrí a v ktorom býva so súhlasom nového majiteľa. Do 1.3.2018. Potom neviem čo bude.

Viete, keď niekoho nepoznáte, tak nemáte dostatok informácií a ja som odkrývala kúsok po kúsku celý tento príbeh za pochodu, ktorého som doteraz účastníkom. Keď som zistila závažnosť celej situácie, požiadala som miestne príslušné sociálne oddelenie o pomoc a o celej veci som ich informovala.

Bolo mi povedané, že pani potrebuje posudok sociálnej odkázalosti, lebo len ten je vstupenka do zariadenia pre seniorov. Samozrejme, iba štátneho, lebo na súkromný jej nevychádza príjem. Ok, vybavila som. Nechce sa mi popisovať to, ako som nedostávala korektné informácie, ako som nedostala komplexné informácie, lebo je to aj na slona veľa.

Naložila som seniorku do auta, odviezla k obvodnej lekárke, ktorej prístup bol pre moje vnímanie na hrane akéhoľkovek záujmu o pomoc. Viete čo je na to celom paradoxné? Že všetci – aj na úradoch, aj u lekárov – riešili otázku – a prečo to riešite Vy? Moja odpoveď bola, ale kľudne mi povedzte, kto to má riešiť a pomôžte mi. Nie. V tejto republike platí, čo Ťa nepáli nehas. Nerieš. Ono sa to nejako vyrieši. No zatiaľ sa to nevyriešilo.
Vybavila som lekársku správa, absolvovala návštevu sociálnych pracovníkov a konečne v rukách držala právoplatné rozhodnutie o odkázanosti fyzickej osoby na poskytovanie pobytovej formy sociálnej služby v zariadení pre seniorov. Wau!!!! Ak si hovoríte, že super, dobrý koniec, tak ešte nie je koniec. Koniec je vtedy, keď je všetko dobré a keďže všetko dobré nie je, tak koniec sa ešte nekoná.

Keď som toto rozhodnutie dostala do rúk, mala som pocit, že som vyhrala minimálne v lotérii. Hneď nato bolo moje nadšenie schladené ďalším papierom, na ktorom bol zoznam zariadení, do ktorého bolo potrebné toto rozhodnutie doručiť. To, že to má podľa zákona robiť sociálny pracovník neriešme. Toto si obvolajte, doručte, veď VY ju potrebujete odsťahovať. Dýcham zhlboka, uvedomujúc si, že mám 3 deti a že ju tam na úrade nemôžem chytiť pod krk. Dýcham, predýchavam, idem domov, sadám za internet a robím si zoznam zariadení. Scenujem, píšem príbeh, posielam emaily. Asi 50. OK. Bude to dobré hovorím si, robíš naozaj maximum. O 3 dni na to začínam druhé kolo. Obvolávanie zariadení, kam som poslala žiadosti. Dovolám sa do zariadenia a pani riaditeľka keď počuje moje meno na mňa kričí tak, že držím telefón asi meter od hlavy, aby som neohluchla. Dozvedám sa, že posudok (áno, ten, ktorý som nazvala, že WAU) bol vystavený zle. Tlak mám 200. Dýcham, predýchavam, beriem do ruky posudok a zisťujem, že tá kričiaca dáma má pravdu. Nič, ok, znovu smer sociálne Malacky. Oprava posudku. Moje auto za posledné tri mesiace ani inú cestu nepozná. Iba smer Malacky. Obávam sa, že keď pôjdem do Bratislavy, sa ma navigácia opýta, či som sa nepomýlila. To iba na odľahčenie.

V tomto momente začínam pochybovať o celom systéme. O ľuďoch v ňom. Prestávam veriť informáciám a začínam študovať zákon o sociálnych službách. V ktorom sa dozvedám úžasné veci. Ako sa má štát postarať, o tom ako sa má obec postarať, o tom ako má sociálny pracovník poskytovať informácie a ako má pomáhať.

WHAT????????? Sníva sa mi???? My máme takýto super zákon? Až taký skvelý, že jeho vykonateľnosť v reálnom svete je nemožná? Že stát ukladá obciam povinnosť zabezpečiť osamelým ľudom zariadenie, na ktoré je človek odkázaný a na ktoré má ROZHODNUTIE, ale obec alebo mesto také zariadenie nemá alebo je beznádejne plné? Že sa čaká na prirodzený úbytok?? Viete, čo to je prirodzený úbytok? To je, že miesto bude voľné až vtedy, keď niekto iný v zariadení umrie. Máte rodinu? Dnes áno, čo keď zajtra už nie? Čo keď podobná situácia sa môže stať komukoľvek z nás? Že ak nemajú miesto v zariadení pre seniorov, tak Vám na sociálnom oddelení navrhnú obvolávať útulky a nocľahárne pre bezdomovcov????

Je mi ťažko. Ťažko z bezmocnosti. Z beznádeje. Že je dnes 22. februára a moja prvá návšteva na sociálnom oddelení bola v decembri 2017. Systém tvoríme my, z našich daní sú platení štátni zamestnanci a ja sa pýtam, akú službu poskytuje tento štát ľuďom, ktorí celý život robili, nemajú žiadnu rodinu a teraz potrebujú pomoc? Tieto dve dámy – jedna žeriavnička a druhá sústružníčka, áno, čítate správne – potrebujú pomoc štátu, ktorému celý život platili dane. Dnes majú 350 EUR dôchodky. Žiadne štátne zariadenie pre seniorov nemá voľné miesto. Quo vadis sociálny štát Slovenská republika? Takto vyzerá sociálny štát v praxi?  Že starý človek nemá nárok na slušné miesto na dožitie???

Za posledné týždne sa mi dostáva veľkej podpory – ako, wau, Ty si super, nikto by to nerobil, šlapeš si cestu do neba a podobné superlatívy. Chcem za ňu poďakovať, ale viete čo, DOSŤ.

NECHCEM TO POČÚVAŤ. CHCEM VEDIEŤ ako sa dá pomôcť a túto situáciu vyriešiť. Chcem riešenie, chcem reálny výsledok a nie počúvať to, ako to robím dobre. Sakra.

P.S. Systém sme MY.